Už o niekoľko dní sa vo všetkých médiách objavili správy o zvláštnej chorobe ktorá postihla pacientov aj lekárov psychiatrie v Kremnici a pravdepodobne sa šíri ďalej. Ľudom sa odporúčalo nosiť ochranné rúšky a nevychádzať z domu, keďže je to možný teroristický útok. Samozrejme nebola to pravda. Ľudia dostávali neznámu chorobu aj naďalej, no nikto na ňu neumrel. Teda aspoň nie priamo. Keďže sa títo ľudia dostávali do nebezpečných situácií, často sa stalo že niekoľký umreli. Niekoľko ľudí sa však nenakazilo, no vtedy sme ešte nepoznali dôvod. Všetci ktorý sme boli zasvätený do tajomstva kozmickej lode sme dostali obavy, ale v podstate sme nemohli nič robiť. Raz však prišiel Ján s úsmevom od ucha k uchu a povedal: „Mám dobré správy. V Bratislave sa rozhodli pitvať niekoľko mŕtvych ľudí ktorý mali tú chorobu.“ Ja som však namietol: „Lenže nikto z nás sa tam nedostane pretože to nie je náš odbor.“ „Nie, nikto až na mňa.“ odpovedal Ján s úsmevom a pokračoval: „Študujem totiž biológiu ako takú a tak mám ako študent právo zúčastniť sa na tej pitve. Samozrejme že potrebujem patričné povolenie, ktoré mi však profesor Izák môže, aspoň dúfam, bez problémov vybaviť.“ Svitla nám malá nádej že sa dozvieme čo sa celý ten čas deje.
* * *
Tri dlhé dni sme čakali ako na ihlách kým sa Ján vráti z pitvy a potvrdí alebo vyvráti naše najhoršie obavy. Medzitým sa u nás vystriedali traja strážnici a všetci dostali tú neznámu chorobu, my však nie. Vtedy sme si ešte neuvedomovali že nás to akosi obchádza. Konečne sa Ján vrátil ale podľa výrazu tváre som usúdil že asi nenesie dobré správy. Po chvíli moje obavy potvrdil: „Pitvy dopadli skvele až na tú poslednú keď nás pracovník márniace, samozrejme celý modrý, začal naháňať s metlou v ruke. Keď sa nám ho podarilo zneškodniť, asistentka doktora po príkaze aby som sa vrátil ku kozmickej lodi zobrala do ruky skalpel a snažila sa ukázať doktorovi že pitvať vie rovnako dobre ako on. Len ma trochu znepokojovalo že to chcela ukázať na živej forme života, konkrétne na mne.“ „Ale ako dopadli pitvy?“ opýtal sa profesor Izák. „Potvrdili sa naše obavy. Po preskúmaní mozgu sa zistilo že medzi nervovými dráhami sa nachádzajú akési bunky alebo vírusy, ktoré, ako sa ukázalo pod mikroskopom, sa do najmenších detailov podobali našim malým potvorkám z kozmickej lode. Samozrejme že nikto z prítomných, až na mňa, to nevedel.“ „Čo budeme teraz robiť?“ opýtal sa profesor Izák. Vtedy som, ani neviem prečo, povedal: „Budeme robiť to čo nám kážu.“ Ján aj profesor Izák sa na mňa začudovane pozreli. Preto som povedal: „Tie baktérie, alebo čo to je, neobsadili nervové dráhy tých ľudí len tak pre nič za nič. Ak chcú aby sme šli dnu tak tam poďme. Možno tam zistíme odpoveď.“ Ján ironicky poznamenal: „Alebo nájdeme nové otázky.“ „Aj to je možné.“ povedal som. Zvláštne sa na mňa pozrel. „Prečo sa tak pozeráte?“ opýtal som sa. „Vy ste počuli čo som povedal?“ opýtal sa Ján. „Samozrejme, prečo by som nemal?“ nechápal som. Ján však mlčal. Profesor a ja sme si začali obliekať ochranné obleky, lenže Ján nás zastavil. V podstate to bolo zbytočné. Vošli sme do kozmickej lode. Z podlahy v strede lode sa vynorila akási guľa ktorá začala svetielkovať. „Myslím že ste mali pravdu kolega.“ povedal mi profesor Izák. O chvíľu sme stáli na akejsi zelenej lúke so zvláštnymi rastlinami. „Kde to sme?“ nechápal som. Všetci mlčali a prekvapene sa obzerali, no Ján po chvíli povedal: „Je to 3D projekcia, alebo ak chcete hologram či niečo podobné. Čokoľvek čo poznáme zo sci-fi príbehov.“ Onedlho po tomto Jánovom vysvetlení sa vedľa nás objavil akýsi dvojnožec, ktorý sa podobal na pozemského primáta, až na to že mal iba štyri prsty. Po chvíli sa začal vývoj a po chvíli sa už začal podobať na ľudí. No tým sa jeho vývoj neskončil. Pokračoval tým že sa pretiahol do výšky a jeho hlava mierne narástla. Nohy aj ruky sa mu stenčili a pochopil som, že mám pred sebou mimozemšťana, ktorý sa až príliš podobá na všetky tie nákresy zelených mužíčkov z UFO časopisov. Okolo nás začalo rásť mesto. Najskôr to bola vlastne len osada, neskôr sa zmenila na stredovekú dedinu, potom na renesančné mesto, mesto 20. storočia s továrňami. Onedlho továrne zmizli a nahradili ich obrovské mrakodrapy, autá nahradili akési vznášadla a na mimo mesta sa objavili obrovské gule, ktoré boli celé obalené solárnymi článkami. Tu sa všetko zastavilo a muž alebo čo to bolo k nám prehovoril: „Toto je naša planéta pozemšťania. Je takmer rovnaká ako vaša. Predbehli sme vás o osem storočí. Lenže raz sa stalo niečo s čím sme nepočítali.“ Na oblohe som zbadal kométu. Bola stále väčšia a väčšia až nakoniec sa stalo to čo som očakával. Zbadal som obrovskú explóziu. Tlaková vlna zničila všetko čo jej stálo v ceste vrátane mesta. Atmosféra sa rýchlo zasýtila jedovatými plynmi a na vlastné oči som videl ako mimozemšťania umierali jeden za druhým. Muž pokračoval: „Pred touto katastrofou bolo u nás v atmosfére zastúpenie kyslíka, dusíka, oxidu uhličitého a vzácnych plynov veľmi podobné ako u vás. Živorili sme pod zemou tri storočia, kým naše narýchlo vybudované atmosférické stanice obnovili atmosféru do podobnej miery ako predtým. Keď sme však vystúpili na povrch zistili sme že všetok život zmizol. Jediný zdroj potravy boli horniny, z ktorých sme dokázali získať aspoň malé množstvo organických látok podobným systémom ako rastliny.“ Planéta bola teraz pustá a bez života. „Nakoniec sme však našli jeden jediný druh živočíchov ktorý sa dokázal prispôsobiť. Boli to tieto baktérie, ktoré sme poslali k vám.“ Mal som chuť opýtať sa prečo alebo mu riadnu streliť, ale pochopil som, že je to iba program. „Tieto baktérie nám nič nespôsobovali, naopak, pomáhali nám. Zvyšovali našu mozgovú kapacitu, dokázali sme využiť všetky naše skryté schopnosti. Čoskoro sa nám podarilo dať planétu do pôvodného stavu. Pomocou moderných technológií sme naklonovali niektoré druhy rastlín a živočíchov. Avšak postupne sme začali vymierať. Tri storočia živorenia pod povrchom planéty a náhle prebudenie sa do nového sveta spôsobili vznik novej choroby. Aby sme našli riešenie, vytvorili sme obrovský superpočítač na ktorý sme boli všetci napojený pomocou nanočlánkov voperovaných v našom mozgu. Takto sme spoločne objavili liek na našu chorobu. Lenže s tým ako sa superpočítač vylepšoval a zdokonaľoval sa zvyšovala aj jeho inteligencia a schopnosť samostatného myslenia. Začal nás kontrolovať. Nikto nemohol urobiť nič bez jeho zvolenia a o všetkom vedel. Nemohli sme sa mu ani postaviť na odpor pretože o každej vzbure by vedel ešte skôr akoby prepukla. Stali sme sa sluhami tohto stroja.“ Mimozemšťan na chvíľu stíchol.
„Niektorým našim vedcom sa však akoby zázrakom podarilo vyvinúť stroje ktoré na malú chvíli dokázali zablokovať prístup tohto počítača do našich mozgov. Tak sa nám podarilo skonštruovať túto kozmickú loď a po nájdení vašej planéty sme ju k vám poslali aj s týmto posolstvom a baktériami ktoré nám neprestajne pomáhali. To že vnímate toto posolstvo znamená že váš mozog dokáže žiť v symbióze s týmito baktériami čo svedčí o veľkom mozgovom poteciále. Pomocou týchto baktérií totiž toto posolstvo vnímate vo vašom jazyku.“ Mimozemšťan sa odmlčal a ja som si až teraz uvedomil že rozpráva po nemecky. Profesor Izák a Ján ho určite počuli rozprávať v Slovenčine. Mimozemšťan pokračoval: „Ľudia ktorý nemajú taký mozgový potenciál ako vy budú pravdepodobne vykazovať známky ochorenia ale nebojte sa o nich. Po nejakom čase sa všetko vráti do normálu a na všetko zabudnú.“ Mimozemšťan sa opäť odmlčal a pokračoval: „Vás ľudí prosíme my ktorý sme si až doteraz mysleli že sme najvyvinutejšími tvormi vo vesmíre o pomoc. Iba vy nás môžete zachrániť pretože iba vás nemôže kontrolovať náš superpočítač ale čo je dôležitejšie, máte väčší mozgoví potenciál ako my. Doteraz ste ho nevedeli využiť ale s pomocou týchto baktérií to dokážete. Preto vás ešte raz prosím pomôžte nám.“ Mimozemšťan sa odmlčal a onedlho nato sme sa opäť ocitli v kozmickej lodi.
„Tak čo na to poviete?“ opýtal som sa. „Takže my máme tie baktérie v mozgu celí ten čas?“ nechápal profesor Izák. „Prsne tak. A myslím že najväčším dôkazom je že hoci hovorím po Slovensky doktor Schiller mi rozumie, je tak?“ posledné slová boli adresované mne. „Áno je to tak.“ povedal som po nemecky a rozumeli sme si. „Tak ako sa rozhodnete?“ opýtal som sa. „V žiadnom prípade nemôžeme ísť na planétu o ktorej takmer nič nevieme.“ povedal profesor Izák. „Myslím že môžeme, ale mne sa tam ísť nechce.“ povedal Ján. To je v poriadku, ste mladí, život máte pred sebou.“ povedal som. Profesor Izák povedal: „Ja mám rodinu a deti. Nemôžem ich len tak opustiť.“ „Takže ostávam už iba ja.“ povedal som. „Nič ma tu nedrží a oni sem tú loď vyslali s tým že sa v nej niekto vráti. Zdá sa že sa lúčime pán profesor.“ „Myslím že sa vám na cestu zíde toto.“ povedal Ján a podával mi balenie cukríkov. Zasmial som sa: „Dobre sa pamätáte že mi býva na cestách zle.“ „Ešte moment pán doktor.“ povedal profesor Izák. „Áno pán profesor.“ opýtal som sa. „Po vašom odchode na všetko zabudneme. Mohli by ste spísať všetko čo sa udialo a podpísať sa? Aby sme na vás nezabudli.“ povedal profesor Izák. „Výborný nápad času máme dosť. Tak čím začneme?“
* * *
V kolínskej univerzite sa zišli všetci profesori a dekan na poradu. Po porade dekan povedal: „Neviem prečo, ale mám taký pocit akoby tu niekto chýbal.“ Pozeral po miestnosti a rak mu padol na prázdnu stoličku. „Kto sedáva na tej stoličke?“ opýtal sa. „Nikto pane. Vždy bola prázdna.“ odpovedal jeden z profesorov. „To je zaujímavé. Veď som tie soličky kupoval podľa počtu profesorov a nepamätám sa že by niekto odišiel. No nič. Asi sa mi to iba zdá. Porada skončila.“
V rovnakom čase sa študent Ján Zápotocký dostavil do pracovne profesora Júliusa Izáka. „Ján čo má toto znamenať?“ rozhorčene sa pýtal profesor Izák a mával pri tom nejakými papiermi. Ján ich celé prečítal. Bol to akýsi blázniví sci-fi príbeh o ňom, profesorovi Izákovi a o nejakom doktorovi Schillerovi. „Kto je ten Schiller?“ opýtal sa Ján. „To mi povedz ty. Ak to je nejaký kanadský žartík tak si to vyprosím.“ povedal Profesor Izák. „Pozrite sa pán profesor, sú tam aj naše podpisy.“ povedal Ján. „Ale veď ja som sa v živote takto nepodpisoval.“ „Ani ja pán profesor, ani ja.“
Komentáre