V ten deň som práve vychádzal z budovy univerzity po dlhej porade a jediné čo som si želal bolo na pol dňa vypnúť a dopriať si relax. No nebolo mi to dovolené. Len čo som vošiel do môjho malého bytu, v ktorom som býval už pätnásť rokov, zazvonil mi mobil a po zistení že je to dekan našej univerzity som so znechutením prijal hovor. „Schiller, prosím.“ ohlásil som sa. „Pán profesor Schiller. Okamžite príďte späť do budovy univerzity. Stala sa vec pri ktorej potrebujem celý učiteľský zbor, ale hlavne vás.“ Dekan kládol veľký dôraz na slová potrebujem a vás. Najskôr som chcel dekanovi odporovať, ale okamžite som si uvedomil že odporovanie nášmu dekanovi je to isté ako biť hlavou do vrchu a čakať že sa pohne. Preto som len zdvorilo a sucho povedal že už idem a môj plánovaný relax som odložil na neurčito. Po príchode do zasadačky ma už čakal celý učiteľský zbor. Všetci boli akýsi nervózny ba aj dekan, ktorého sme, keď študenti alebo on neboli nablízku, prezývali kamenná tvár, lebo zachoval pokoj v každej situácií. Dekan ma vyzval aby som sa posadil a keď som to urobil, niekoľko krát sa nadýchol aby niečo povedal, ale postrehol som že to asi nebude také ľahké. Keďže ma už unavilo dekanove dychčanie priamo som sa spýtal: „Je tu niečo dôležité čo mi chcete povedať?“ Dekan sa posledný krát nadýchol a povedal: „V strednej Európe pristála iná forma života.“ Nechápavo som hľadel na dekana. Ten to asi pochopil lebo povedal: „UFO. Pristál tam lietajúci tanier, bytosti z iného sveta.“ Až teraz som jasne pochopil o čo ide. Hoci som sa rozhodol že sa budem tváriť ľahostajne, pravdepodobne mi to nešlo, lebo všetkých upokojilo zistenie že ma to znepokojilo rovnako ako ich. „Aha. A prečo ma teda potrebujete?“ opýtal som sa len ťažko ovládajúc vzrušenie. „Vedecký pracovníci v tej krajine žiadajú o prístroje a niekoľko skúsených vedcov z Európy.“ odpovedal dekan. „A o akej krajine sa rozprávame?“ opýtal som sa. Dekan odpovedal: „Rozprávame sa o krajine, v ktorej sa nachádza geografický stred Európy. Ide tu o Slovensko.“ Zamyslel som sa. Prečo práve Slovensko? Tú krajinu poznám, dva roky som tam prednášal aj napriek tomu že mnohí študenti po nemecky nevedeli, no na môj údiv sa naučili nemčine po roku rozumieť a druhý rok mojich prednášok s nimi nebol žiadny problém. Je to krajina malá s malými mestami, ktorá sa ešte rozvíja, lenže tamojší študenti ma prekvapili svojimi zručnosťami aj napriek hrozným učebným podmienkam ktoré tam vládnu. Prečo sa vlastne tak divím. Mimozemšťania tam pristáli rovnako, ako by mohli pristáť v Amerike, Afrike či na Sibíri. No ešte jedna vec ma trápila: „Prečo ste povedali že potrebujete hlavne mňa?“ opýtal som sa. „Podľa informácií ktoré nám poskytli, sa v kozmickej lodi nachádzala jediná forma života. Boli to baktérie. Takže doktor Schiller. Baľte si kufre, idete na Slovensko!“ „Ale prečo práve ja.“ odporoval som. „Ak sa nemýlim, dva roky ste učili na tamojšej univerzite a poznáte tamojších významných vedcom. Okrem toho vašim odborom je mikrobiológia, takže vy ste jediný človek z celého Nemecka, ktorý je schopný úspešne vykonať túto cestu.“ Keby som bol najvplyvnejší muž sveta, tak nášho dekana neprinútim zmeniť názor. Povzdychol som si a šiel som domov zbaliť si najnutnejšie veci.
Po prílete na Slovenské letisko v hlavnom meste som očakával nejaké privítanie, ale nikoho som nevidel. Až po hodnej chvíli som zbadal muža v okuliaroch, ktorý na mňa mával. Podľa výzoru mohol mať tak dvadsať rokov. Pristúpil som k nemu a on povedal: „Vitajte doktor Schiller. Dúfam že ste mali dobrý let.“ „Áno, bol dobrý.“ odpovedal som a muž pokračoval: „Volám sa Ján Zápotocký a som študent vášho priateľa, profesora. Izáka. Dokonca som pol roka chodil na vaše prednášky, keď ste tu boli.“ Muž mal asi problém s Nemčinou lebo sa mnoho krát zadrhol a robil hrubé gramatické chyby. Opýtal som sa teda po anglicky: „A kde je profesor Izák?“ Zápotocký ožil a odpovedal gramatický absolútne správne: „Profesor mal povinnosti na mieste pristátia a preto nemohol prísť osobne. Čítali ste materiáli?“ Odpovedal som: „Áno. Písalo sa tam že v kozmickej lodi sa ako jediná živá forma našli akési baktérie.“ „Správne. Ale tu sa o tom nebudeme rozprávať. Prosím nasledujte ma. Zaveziem vás priamo k miestu pristátia. Dúfam že vám nebýva v aute zle, cesta bude trvať okolo troch hodín.“ povedal Ján. Zľakol som sa a asi som mierne ozelenel lebo Ján si to všimol a uškrnul sa. Popravde to v tejto situácií aj mne prišlo smiešne. No a hodinu už som nemal na smiech náladu a snažil som sa vyzerať čo najvážnejšie, čo sa mi opäť nepodarilo pretože po každej zákrute so cítil že žalúdok mi ostal niekde pred ňou. Z obavy pred možnou, pre mňa dosť znevažujúcou situáciou som si dal do úst cukrík a otvoril okno, ale ani to mi veľmi nepomohlo. To si našťastie všimol Ján a tak pri prvom odpočívadle, ktorých tu bolo veľmi málo , zastal. Okamžite som vystúpil z auta, lenže obsah môjho žalúdka ostal bezpečne vnútri a tak som po miernom predýchaní znova nastúpil do auta. „Takéto cesty v Nemecku nemáte čo?“ opýtal sa Ján. „Aké?“ nechápal som. „Také diaľnice ako táto.“ vysvetlil Ján. „To bola diaľnica..“ Ján so smiechom prikývol. Zrejme sa na tom veľmi bavil. Koniec koncov, nemal som mu to za zlé, keďže moje prekvapenie by asi rozosmialo aj mŕtveho. Možno sa divíte že so si na tie diaľnice nezvykol už počas tých dvoch rokov keď som tu pôsobil. Nuž nezvykol. Netušil som totiž že to je diaľnica. Vždy som si myslel že je to iba cesta prvej triedy, ani to sa mi nezdalo. Zvyšok cesty prebehol relatívne pokojne až na to že sme museli asi trikrát stáť. Raz kvôli zápche na odbočke a dvakrát kvôli môjmu žalúdku. Keď sme už boli blízko miesta pristátia, zaujala ma akýsi veľký červený kopec a tak som sa naň opýtal. Ján odpovedal: „To je kalové pole. Odpad z miestnej hlinikárne. Skladuje sa tu už od päťdesiatych rokov keď začala pracovať prvá hala. Teraz si ekológovia a vedúci závodu kvôli nemu trhajú vlasy, no našťastie sa našlo nové využitie pre tento kal. Bude sa používať na čistenie odpadových vôd. Samozrejme po určitých úpravách o ktorých nič neviem.“ „Ale prečo je tá hlinikáreň práve tu Veď je to uzavretá kotlina. To je predsa najnepríhodnejšie miesto na postavenie závodu.“ nechápal som. Ján odpovedal: „Táto hlinikáreň bola postavená ešte za komunizmu. Tím bolo jedno čo kde bude. Proste postavili závody kde chceli a kedy to chceli a ostatné problémy nechávali druhým.“ Šli sme ďalej a prešli sme okolo nejakého mesta. Na ceduli som si skúsil mojou slabou slovenčinou prečítať názov ale prešli sme príliš rýchlo než aby som stihol zaregistrovať nejaké písmená. Po niekoľkých minútach jazdy sme odbočili na nejakú cestu vedúcu do kopca a plnú zákrut. Okolo cesty boli rodinné domy a nejaké autobusové zastávky. Všetko tu bolo zelené, hneď bolo vidno že to je malá malebná dedinka. Rady domov popri ceste sa často prerušovali a nakoniec bol okolo cesty iba les. Aké však bolo moje prekvapenie keď sa za ním ešte našlo niekoľko domov. No ani tu sme nezastali a šli sme až na úplný koniec dediny. Končil tu asfaltový povrch cesty a cesta sa rozdeľovala na tri štyri poľné cestičky. Na Jánov pokyn som vystúpili z auta a ja som si zobral môj príručný kufrík. Ešte stále som netušil čo presne ma očakáva a kam presne ideme.
Komentáre