Hneď pri vchode stál akýsi človek, ktorý však nevyzeral ako vojak a pýtal si identifikáciu. Ján mu ukázal identifikačnú kartu a pustil nás ďalej. „Akú máte veľkosť oblečenia?“ opýtal sa Ján. Keď som sa mu priznal s mojimi mierne nadpriemernejšími mierami, vybral mi vhodný oblek a po krátkej inštruktáži mi pomohol s obliekaním. Toto boli úplne iné obleky na aké som bol zvyknutý. Vstúpili sme do stanu. Ihneď ma udivili tvar a veľkosť kozmickej lode. Žiadny lietajúci tanier, ani raketa či lietadlo. Bola to kocka s ihlanom na vrchu natretá čiernou farbou ktorá nemala ani žiadne pristávacie klapky alebo niečo podobné. No ešte viac ma upútali rozmery lode. Od zeme až po špičku ihlanu mohla merať tak tri a pol metra a podstava kocky mohla mať rozmery tak päť krát päť metrov. Nič veľké. Asi tak pre troch, štyroch ľudí. Ján podišiel k jednej strane lode a niečo spravil pravou rukou. Pred nami sa otvorili dvere na mieste kde som predtým nevidel žiadnu ryhu alebo niečo podobné. Ešte zvláštnejšie však bolo že výška otvoru sa prispôsobovala výške osoby ktorá do nej vstúpila. Po vstupe do lode som zbadal akýsi biely prášok, ktorý pokrýval celé vnútorné vybavenie lode. V kozmickej lodi som videl ešte jedného človeka, ktorí sa k nám takmer okamžite otočil tvárou. Aká veľká bola moja radosť keď som zistil že onen človek je Július Izák, doktor prírodných vied s ktorým som sa spoznal počas mojich prednášok na univerzite v Bratislave. „Vitajte na Slovensku profesor.“ oslovil ma Július, samozrejme po nemecky. „Som rád že sa opäť stretávame.“ odpovedal som. „Dostali ste dokumenty?“ opýtal sa Július. „Áno, ale veľa som sa z nich nedozvedel a už horím nedočkavosťou vidieť to zblízka.“ odpovedal som. „Ale samozrejme pán profesor, práve som spravil novú vzorku, poďte sa na to pozrieť.“ Július odstúpil od akéhosi stola a až teraz sa ukázalo že na ňom je položený mikroskop. Zohol som sa nad mikroskop a to čo som videl ma veľmi prekvapilo. teraz už neviem prečo, veď som predsa mohol čakať že mimozemský život nebude podobný tomu nášmu. Neboli to baktérie ani jednobunkové organizmy či vírusy. Bolo to niečo zvláštne. Boli to nejaké bunky s dvoma jadrami a množstvom malých organel, s modrou cytoplazmou a niektoré boli spolu prepojené akýmisi výčnelkami. Vôbec som nechápal čo to je a tak som sa priamo opýtal doktora Júliusa Izáka, tak veľmi uznávaného mikrobiológa, no ani ten nevedel takmer nič. „Ako sa rozmnožujú?“ opýtal som sa. Na to mi odpovedal Ján: „Nuž pravdu povediac, vyzerá to tak že sa rozmnožujú pohlavne.“ „Ako prosím. Dúfam že som zle rozumel.“ Ján ma však uistil že je to pravda a ak chcem môžem sa na to pozrieť. Opäť som sa teda zohol nad mikroskop a zistil som že Ján mal skutočne pravdu. Tie malé „potvorky“, rozhodol som sa nazvať ich tak len pre seba, sa skutočne rozmnožovali práve spájaním tých výčnelkov. O pár sekúnd už vnútri jedného tvora vyrástla akási guľka ktorá sa o minútu či dve od neho oddelila. O krátku chvíľku sa aj táto guľka zmenila na bunku a spojila sa výčnelkom s už existujúcou bunkou. najzvláštnejšie však bolo to, že tieto malé „potvorky“ sa tými výčnelkami držali väčšinu času a púšťali sa práve vtedy keď sa guľka oddeľovala od dospelého jedinca. Na jednej z buniek vyrástol zrazu druhý výčnelok a spojil sa tak s inou bunkou. Okamžite som to povedal profesorovi Izákovi. „Nič zvláštne pán kolega. Robí to väčšina tých buniek, lenže krátko na to umierajú. Zatiaľ však nevieme prečo to robia.“ Ján nás upozornil že kvôli bezpečnosti by sme už mali ísť čo sme spolu s doktorom Izákom okamžite urobili.
Život v prášku (2.časť)
31.01.2007 19:31:42
Nastúpili sme do terénneho vozidla, ktoré bolo veľmi potrebné, pretože bola práve jar a po topení snehu tu boli cesty veľmi rozbahnené. Po niekoľkých minútach natriasania sa splnila moja zlá predtucha a môj žalúdok už neudržal raňajky. No teraz to už nevadilo, pretože som si stihol otvoriť okno a videl to iba Ján. Nakoniec sme prišli na lesnú čistinu, na ktorej bol hermetický stan.
Komentáre