Pozerám na teba a mám pocit
že sama Afrodita prišla medzi smrteľníkov.
Pozriem sa znova a cítim
že aj Afrodita by pri tebe bledla závisťou.
Ty zahanbila by si aj Aténu,
ktorej v múdrosti nemohol sa nikto rovnať.
A zahanbila by si snáď aj samu Héru,
lebo Paris tebe by sa rozhodol zlaté jablko dať.
Keď hľadím do tvojich očí,
sťa dve studničky čisté, bystré,
cítim ten pohľad až kdesi na dne mojej duše.
Keď tvoj hlas prekrásny počujem,
ktorý ako zvonkohra rozviruje vzduch,
v mojej duši pokoju ustúpi všetok ruch.
Keď však dlho ťa nevídam,
des a hrôza doľahne na mňa,
a začnem horieť túžbou,
aspoň na chvíľku znovu vidieť ťa.
Keď dlho nepočujem ťa,
začnú sa vo mne búriť moria,
a búrka v mojej duši sa skočí,
až keď zvonkohra tvojho hlasu upokojí ma.
V noci budím sa a spať nemôžem,
no nie je to tvrdím lôžkom ani chorobou,
ale tvojím obrazom, ktorý stále vidím pred sebou.
Cez deň keď vídam ťa,
len vtedy cítim pokoj,
lebo ty, ty si anjel môj.
Komentáre