Spisos

Na malom námestí pred knižnicou čakal už 15 minút ale Saskiu-filozofku stále nevidel. Úplne ho uchvátila svojimi článkami na blogu. Kým on na blog písal iba samé hlúposti o tom, koľko žien už oklamal, s koľkými sa vyspal a aké sú ženy hlúpe, ona písala skutočné zamyslenia ktoré ho zmenili. Začalo sa to takto: Peter, vystupujúci pod prezývkou PeTrUs, uverejnil na blogu ďalší článok o tom, aké dievča zase oklamal, a aké bolo z toho smutné kým on zase vystupoval ako neohrozený sukničkár. V komentároch sa však objavil komentár od užívateľa Saksia-filozofka ktorá mu napísala: "Si obyčajný chrapúň ak sa takto správaš k ženám. Spomeň si že aj tvoja matka je žena, možno zmeníš prístup!" Tieto slová Petra trafili ako blesk. Našiel ju v katalógu a otvoril jej blog.

Prečítal ho celý a teraz, keď mal pocit že o nej vie všetko čakal. Bol taký pohrúžený do úvah, že si ani nevšimol vozičkárku ktorá, zastala vedľa neho. Zbadal ju až keď ho oslovila: "Ahoj. Ty si Peter? Spoznávam ťa podla fotky."  Peter sa obzrel. Mimovoľne cúvol keď si uvedomil že Saskia je na vozíku. "Ja som Saša." "Te-teší ma." vyjachtal Peter a nemotorne jej podal ruku. Sašu však jeho prístup nezmiatol, ostatne bola zvyknutá na to ako sa k nej ľudia správajú.

Neprešla ani polhodina a Peter sa uvoľnil. Saša bola proste Saša a bola to skvelá osoba. Po čase prišiel na pretras aj Sašin vozíček. "Stalo sa to asi pred rokom. Bol piatok a ja som šla von s kamarátkami ako vždy. Keď sme prechádzali cez cestu, zrazu sa zo zákruty vyrútilo auto. Kamarátky sa stihli uhnúť ale ja nie. Auto ma zrazilo a ja som si pri dopade na cestu poškodila miechu. Cela spodná časť tela mi ochrnula a lekár mi povedal že už nemám žiadnu šancu na uzdravenie. Bola som zdrvená. Všetci dovtedajší priatelia, teda aspoň dovtedy som ich pokladala za priateľov, ma opustili. A tak som sa zaťala a odvtedy som sa s nikým nedelila o moje starosti. Stala som sa samotárkou. Mama však za mnou jedného dňa prišla s tým že by som si mohla založiť blog. Písanie mi predsa vždy išlo. Nebol to zlý nápad a tak som si blog založila. Najskôr som sa chcela vykričať zo všetkých mojich problémov, no potom som si povedala že bude najlepšie, ak si to aspoň zo začiatku nechám pre seba. A to je asi celé."

Peter chvíľu nebol schopný slova no potom prehovoril: "A prečo si sa chcela so mnou stretnúť?" "Neviem, možno som cítila že to potrebuješ, alebo že to potrebujem ja. V priebehu pol roka si sa veľmi zmenil a asi som to chcela vidieť na vlastné oči." Peter sa usmial. "Veríš tomu že všetko čo sa človeku stane má nejaký dôvod?" opýtal sa no hneď pokračoval: "Vieš, neviem či si sa nad tým zamýšľala z tohto uhla pohľadu, ale keby sa ti nestala tá nehoda, asi by si si nikdy nezaložila blog. A keby si si vtedy náhodou neprečítala môj článok, bol by som stále ten istý chrapúň ako aj vtedy." Saša sa tiež usmiala: "Skutočne som sa nad tým takto ešte nikdy nezamyslela. Ďakujem ti." "Nie, to ja ďakujem tebe." povedal Peter a odmlčal sa